"Ahoj brasko, je rano. Vstavaj."
Povedal si Albert po tom, ako sa zobudil z hrozneho sna. Zobudil sa totiz po dlhej noci, vobec sa mu nedarilo zaspat. Prehadzoval sa v posteli ako dvojica uzivajuca si divoky sex, ibaze on bol v tej posteli sam. Premyslal.
Bola to noc, ktorej predchadzal nezvycajny vecer. Cele to vsak zacalo, po pravde, uz niekedy poobede. Presnu hodinu si vybavit uz neviem, zacalo to nahodne a neplanovane, asi ako sppontanne vypuknutie obcianskych nepokojov a nasledne hadzanie kusov rozbitej dlazby do radov policie. Tazka depresia.
A prave ta depresia bola tym, co sposobilo, ze Albertov den bol nezvycajny. Zazil uz vela nepeknych okamihov, nieco take, comu my hovorime depka. Obcas ho trochu zoberie, ze uz skoro rok je sam, ze mu chyba laska a trocha nehy, ze tuzi po milovani so zenou, ktorej by sa dokazal odovzdat. Zvycajne vsak na seba iba pusti horucu sprchu, uvari si zeleny caj, lahne si do postele, vyhoni si a zaspi pokojnym spankom, aby sa rano mohol zobudit do dalsieho vsedneho dna. Vcera vsak nieco bolo ine.
Vcera si nedokazal spomenut, co od svojho zivota vlastne chce. Nedokazal najst ten jednoduchy zmysel v nicom, co robi, takisto ani v nicom, co sa okolo neho iba premelie a pokracuje dalej svojou nevyspytatelnou cestou. Nedokazal prist na to, co so svojim zivotom. Ako ho zvladat dalej.
"Mam strach..."
Bola druha veta, ktora sa v jeho mysli to rano zrodila. Bez nadeje na nahle zlepsenie vstal, rychlostou rozospateho kroku sa teleportoval do kupelne, pozrel sa do zrkadla a to co tam zbadal sa mu ani najmenej nepacilo. Preto sa radsej znovu odtackal do spalne a pokusil sa obliect. Podarilo sa.
Pobalil si svoje veci, vypil horuce kakao a znovu sa vratil do kupelne. Vycistil si zuby, vyhrabal zo skrinky zbytocne drahu vonavku, oholil nevyhnutne a znovu sa pozrel do zrkadla.
"Vyzeral by si celkom k svetu, keby si sa na to citil a necumel na mna takym beznadejnym pohladom. A sprav si nieco s vlasmi."
Pomyslel si pri druhom pohlade do zrkadla a zopol si svoje dlhe vlasy dozadu. V zapati sa pokusil urobit nieco s tym beznadejnym pohladom ale velmi rychlo prisiel na to, ze to nema zmysel, tak sa na to jednoducho vykaslal.
"Fajn..." (pomyslel si so znacnou davkou sarkazmu a zvrateneho pobavenia v tichom tone hlasu)
Vypotacal sa zo svojej veze a namieril krok smerom k Akademii, tak ako obvykle. Tento den mal byt nesmierne tazky, tak sa Albert radsej pustil do premyslania aby zahnal pochmurne obrazy toho, co ho dnes caka a neminie. Len v tichosti dufal, ze cestou do nicoho tvrdsieho ako jeho lebka nenarazi. Rozmyslal nad vecami, ktore mu pocas minulej noci nedali spat, a vtom sa to stalo. Vtedy si to uvedomil.
Este stale prebho existuje cesta dalej. Dokonca az dve. Potom vsak popremyslal este trochu viac a jeho nadsenie zvadlo, asi ako penis v teplej vode. Na tu prvu cestu sa spolahnut nemoze a ta druha by bola najtazsou cestou, aku si len vie predstavit. Paradoxne, tieto zavazne zistenia s Albertovou depresiou ani nepohli, ale aspon mu dodali silu. Take to potrebne minimum na dalsi krok.
Na polceste k Akademii sa zastavil, presvedcil sam seba, ze do vacsej sracky uz spadnut nemoze a nasadol na vlak smerujuci do Mesta Duchov...
Komentáre