Zijem v prosterdi, kde sa stretavam s tliachanim, tliachanim, dalsim tliachanim a nicim inym. A poriadne mi to uz lezie na nervy. Preco musi kazdy iba hovorit, aj ked nema co povedat? Nebolo by praktickejsie najskor rozmyslat a az potom sa ozvat, alebo popripade robit nieco este produktivnejsie.
A skutcne neviem co si mam pomysliet o tom, ked ludia, ktori by mi vekom mohli byt rodicmi, hovoria o tom, ako sa ti mudri a cestni spajaju, ze zmena sa blizi. Ale ked pozorujem to ich spajanie, nemozem sa ubranit pocitu, ze sa pozeram na bandu kvazi-intelektualov, ktori sa akurat tak stazuju a nadavaju na spolocnost. A pisu si o tom na internete, siria retazove maily a tot vse. Unika ten zmysel iba mne?
"Dva roky potrebujeme, kym sa naucime hovorit. A patdesiat, kym sa naucime mlcat."
Ernest Hemingway
Komentáre
ornitológ
:-)))
pekný príspevok
a inak.. nač mlčať?..
správny rýpanec
Ja si myslim ze napriklad aj zmena je este stale mozna