Ornot

Ze mi bytostne chyba laska ale nic na svete ma neprinuti vzdat sa mojej slobody.

Ze pre zenu nepohnem ani prstom kym nie som presvedceny, ze ona je ta prava.

Ze o tu, ktora sa mi vrha k noham nemam zaujem a o tu, ktoru mat nemozem sa napriek tomu pokusam.

Ze odmietam spravit cokolvek, pokial neverim, ze to ma vyznam.

Ze si uz zapamatam iba to, comu verim, ostatne pustam z hlavy zavideniahodnou rychlostou.

Ze prepinam iba medzi fazami egoizmu a altruizmu.

Ze sa nechavam ovladat citmi aj ked rozum mi vravi, ze robim hlupost.

Ze hovorim iba vtedy, ked uznam za vhodne, ale nemam velku potrebu to kazdemu vysvetlovat.

Ze ma skoro vsetci maju radi, pretoze to tak chcem.

Ze okolo seba vytvaram iluzie, lebo do vnutra pustim iba toho,koho si vyberiem.

Ze dokazem manipulovat ludmi rovnako lahko a obratne ako perom v ruke.

Ze vela ludi si mysli ako dobre ma pozna, ale poznaju iba to, co im odhalim.

Ze vyslovim pravdu skoro zakazdym ked ma niekto poziada o nazor a ta pravda je vacsinou pomerne smutna.

Ze odmietnem ist pretekat do Aten, lebo sa mi uz jednoducho nechce viac pretekat.

Ze odmietnem ist na Ibizu, lebo sa mi jednoducho nechce.

Ze mi na peniazoch ani najmenej nezalezi ci ich mam alebo nie.

Ze sa nebojim nijakych nasledkov, aj ked vsetko hra proti mne.

Ze mam chut bojovat iba vtedy, ked to ma vyznam.

Ze ludmi casto pohrdam, lebo ich chapem.

Ze toho vidim vela, ale iba malokedy sa podelim.

Ze kdekolvek sa dostanem, nikdy nie som spokojny.

Ze som nenapravitelny idealista s nohami na zemi, co sposobuje, ze moja existencia je dost smutna.

Ze sklamanie so mnou nijako nezamava, stalo sa takpovediac mojou sucastou.

Ze som nechal ist tu, ktoru som chcel, lebo by to som jej ublizil tym, ako zijem.

Ze ja nikomu nedokazem ublizit.

Ze sa nikdy nestazujem, vzdy iba konstatujem.

Ze som taky strasny negativista...