Sedi tu presne tak ako ja a vobec netusi, ze ju pozorujem. Teda v skutocnosti ju nepozorujem, iba sa pozeram jej smerom. V zahradach Palaca Minulosti, v srdci Mesta Duchov.
Okolo prechadza huf malych deti, ktory so sebou vlecie bezbrannu skupinku uciteliek. Na chvilu uputaju moju pozornost. Su stastne? Nevyzeraju, ze by im cokolvek chybalo. Ale maju sa takto dobre vsetky ostatne deti na svete?
A neprestavam rozmyslat nad cestami. To ludia zvyknu robit, ked sa ocitnu na razcesti. Alebo aspon mam taky pocit, neviem, v ludoch sa moc nevyznam. Vydam sa cestou, ktoru mi moze poskytnut Akademia? Alebo odidem zachranovat inych, ked uz seba zachranit nedokazem?
Akademia mi ponuka cestu vzdelania. Nenavidim to miesto. Ale co ak dostanem odpoved od niektoreho z institutov Kralovstva Vecneho Dazda? Ak ju prijmem, znamenalo by to, ze na Akademii mozem skoncit a robit nieco produktivnejsie. Napriklad zarobit par tych nenavidenych penazi a minut ich na dobry skutok. Alebo si zaplatit studium na zvolenom institute a pripomenut tak rodicom, ze stare nezhody este stale nevyhasli. Verim vsak v silu vzdelania? Verim, ze mi pomoze zmenit svet? To neviem.
Ak by som sa rozhodol pre druhu cestu, musel by som cakat. Cakat, kym podla zakonov Retrospektivneho Velkovojvodstva nedosiahnem plnoletost. A potom by som sa pridal k Spolku Dobrych Dusi a odisiel pomahat. Konat dobro vlastnymi rukami, cin v dnesnej dobe taky zriedkavy a vzacny. Pomahat inym, bez naroku na odmenu, niekde na opacnom konci planety. Zvladol by som to? Som na to pripraveny? Nie je to cele iba tuzbou utiect niekam prec? To netusim, a myslim pri tom na teba, Zahadna.
Nieco je ine. Rockova vila, ktoru som pozoroval-nepozoroval, zachytila moj pohlad, vstava zo svojho vnutorneho sveta a kraca ku mne.
"Vyzeras ako uplny pako..Pozri sa na seba do zrkadla..", preniesla vila precitene, zafajcenym hlasom.
"Uz som to dnes skusal. Nepomohlo.", odvetil som bez zaujmu.
Vila znechutene prevratila ocami a vyparila sa do najblizsej prijatelnej reality.
"Ano, aj ja tebou pohrdam", pomyslel som si pobavene. "Ked mi uz nic ine nezostava..."
Postavil som sa, zdvihol som oci k Nezmyslu a dostal som neovladatelnu chut kricat.
Komentáre
Ornot
a realita je taká, že pomáhať môžeš len vtedy keď máš nato, čiže máš dostatok vedomosti, a peniaze ....... dobrá vôľa žiaľ nestačí ... sám pred sebou nikdy neutečieš , ani na opačnom konci planéty
U mna to asi bude naopak
Ornot
Keď nechceš sklamať ľudí kolo seba, tak skús im vysvetliť o čo ti vlastne ide , nikto nevie čítať tvoje myšlienky :(
Vysvetlit im to mozem a slovam rozumiet budu
hmm ...nie si schopný im to vysvetliť?
Keď som dobre pochopila , tak ešte študuješ ... či chceš, alebo nie, asi sa za to vďačíš svojim rodičom . Z pohľadu tvojich rodičov je to investícia na štúdium svojho dieťaťa ...
a od investície sa očakáva, že sa zúročí ... žeby tvoji rodičia sa rozhodli pre zlú investíciu :-)) ? ... Ty sa nechceš stať nikdy rodičom , ako by si reagoval ty na ich mieste ?
Na ich mieste by som reagoval urcite inak